Slovak English German Russian

História obce Brezovica

Obec Brezovica - erb, pečať, vlajka

Obec Brezovica sa vyvinula na mieste starej dediny. Patrí medzi tie dediny, v ktorých sa v minulosti sústredila výstavba kaštieľov a zemepanských kúrií. Najstaršia zmienka o obci pochádza zo sedemdesiatych rokov 13. storočia, konkrétne z roku 1274.

Cirkevnú obec založil gróf Rikolf, ktorý bol predchodcom rodín Berzeviczy a Tarkeö. V roku 1274 získal obec Brezovicu a v roku 1288 dostal od vtedajšieho kráľa udelené všetky pocty, ktoré patrili k hornotoryšsku. Od roku 1300 bola Brezovica už mestečkom. Následne od roku 1317 sa spomína obec ako súčasť panstva Torysa, pod vedením rodu Brerzeviczyovcov. Do roku 1327 bolo v Brezovici postavených už 58 domov s pozemkami.

Od 13. storočia do polovice 20. storočia bola známym trhoviskom, potom sa vyvinula v poddanské mestečko s jarmočným právom. Povolenie na organizovanie jarmokov dostala Brezovica od panovníka Rudolfa II., ktorý jej na požiadanie Berzeviczyovcov udelil právo zorganizovať až 6 jarmokov ročne, s právom vyberať si mýtne. Trhy sa konali vždy v predchádzajúcu  stredu pred sviatkami : sv. Valenta, Veľkej noci, Turíc, Bartolomeja, Všetkých svätých, Vianoc.

 

Brezovica nad Torysou, označovaná v stredoveku ako mesto, má bohaté aj hudobné tradície, ktoré siahajú až do 16. storočia, o čom svedčia aj dokumenty, ktoré sa nachádzajú v knižnici Mestského múzea v Sabinove a sú z roku 1828, napísané v nemeckom jazyku. V týchto dokumentoch sú zaznamenané nasledujúce poznatky o hudobnom živote v Brezovici:

  • koncom 16. storočia založili Berzeviczyovci vo svojom sídle latinskú magnátsku školu, s výbornou úrovňou vyučovania spevu. Jedným z jej rektorov bol aj Ján Matthaei, ktorý pred tým pôsobil v speváckom zbore Gabriela Bethlena
  • začiatkom 17. storočia sa tu narodil aj neskorší bardejovský organista a skladateľ Zachariáš Zarevutius, popredný predstaviteľ barokovej hudby na Slovensku
  • v 18. a 19. storočí sa hudba znovu zviditeľnila prostredníctvom školy, ako je to zaznamenané aj v dokumentoch v Štátnom archíve v Prešove. Vynikajúcim hudobníkom z tohto obdobia bol najmä Teodor Berzeviczy, ktorý zbieral texty šarišských ľudových piesní, pokúšal sa aj o preklad niektorých árií do šarištiny

V Brezovici sa taktiež okrem hudby ľudia zaoberali aj tesárstvom, kolárstvom, výrobou dreveného náradia. V 19. storočí založili dokonca aj teheľňu. Začiatkom 20. storočia sa k tomu pridala aj domáca výroba dreveného riadu, handričkových pokrovcov, domáceho ľanového plátna, šitie halien a iných častí odevov.

 

Spoločenská situácia

 

Život v Brezovici pokračoval aj v nasledujúcich obdobiach, ktorý poznačilo mnoho príjemných, ale aj menej príjemných udalostí. Príjemné boli samozrejme tie, ktoré povznášali život a obohacovali občanov, no a tie menej radostnejšie, tie sa vždy podpísali pod čiastočný úpadok už fungujúcej skupiny obyvateľstva. Neradostnou situáciu bola pre občanov povodeň v roku 1721, ktorá zničila veľkú časť domov v oblasti „Kamence“ obce Brezovica.

Potom nasledovala aj Urbárska regulácia Márie Terézie z roku 1767, ktorá upravovala vzťah medzi pánmi a poddanými. Obyvateľstvo sa vtedy delilo na poddané roľnícke obyvateľstvo, ďalej  tzv. večných poddaných a na poddaných s právom voľného sťahovania. To znamenalo pre brezovičanov postavenie večných poddaných, podľa ktorého nedostávali ani takú výmeru, akú napríklad na Dolnej zemi užíval jeden zámožnejší sedliak.

V roku 1831 vypuklo sedliacke povstanie, nazývané tiež „cholerovým“ na východnom Slovensku, kedy sa páni zbavovali poddaných tým, že im vnucovali veľké dávky liekov proti cholere, aby po ich odstránení mohli zabrať ich pôdu, no to sa podarilo v Šarišskej župe odvrátiť a nedošlo tak ku žiadnym katastrofám.

 

Pred druhou svetovou vojnou sa Brezovica postupne stala centrom pre celú okolicu, najmä: Tichý Potok, Blažov, Brezovička, Vysoká, Nižný Slavkov. Nachádzal sa tu notársky úrad, poštový úrad, ktorý mal len jednu poštárku a tá chodievala pravidelne 2 krát do týždňa do Prešova pre poštu peši, za každého počasia. Zobrala poštu z Brezovice do Prešova a naspať priniesla postu pre jednotlivé obce a občanov. Taktiež bola vybudovaná aj žandárska stanica, ktorú využívali všetky okolité dediny. Obec dopĺňali aj obchody s rôznymi tovarmi, ktoré si zakladali samotní občania. V tom čase však ešte nebolo áut, preto ak sa chceli ľudia dostať do niektorej inej dediny, museli ísť peši alebo povozom. Od roku 1947 bola spojazdnená aj štátna autobusová doprava, ktorá zabezpečuje spojenie medzi jednotlivými obcami a mestami.

Od roku 1950 sa začalo zakladať JRD. O desať rokov neskôr sa začala budovať aj elektrifikácia v Brezovici, ktorá opäť vylepšila život pre jej občanov. Od roku 1981 sa v Brezovici začal vydávať aj kultúrno – spoločenský spravodaj, vychádzal raz za pol roka v počte 50 kusov. Od roku 1983 začala fungovať v obci aj čistička odpadových vôd.

 

Školstvo

 

V Brezovici sa v minulosti nachádzali dve školy: elementárna a cirkevná ľudová škola. Elementárna bola zničená povodňou. V cirkevnej škole došlo k poštátneniu v roku 1984, učilo sa v maďarskom jazyku. V roku 1946 bola popri Ľudovej škole postavená aj Meštianska škola. Materskú školu tu zriadili a spustili do prevádzky až v roku 1984.

Historické pamiatky

 

K najkrajším pamiatkam obce Brezovica zaraďujeme Rím. Katolícky kostol Všetkých svätých, ktorý bol postavený približne v roku 1300 v gotickom slohu. Pôvodný oltár sa nezachoval. Ústredným výjavom súčasného oltára je obraz Všetkých svätých, ktorý je v žliabkovanom pozlátenom ráme s pestrosťou farieb, ktorá hneď upúta diváka. Predstavuje oslávenú cirkev v nebi. Na jeho vrchole je Najsvätejšie trojica , nižšie scéna korunovania Panny Márie. Ďalšou pamiatkou je aj Kaplnka sv. Heleny, postavená na cintoríne, ktorá pochádza z roku 1854. Nezabudneme spomenúť ani Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie, postavenej na ceste smerom do obce Brezovička, postavenej v roku 1756. Poslednou spomínanou je Kaplnka sv. Jána Nepomutského v strede obce, z roku 1834.

 

V Brezovici sa okrem katolíkov a dávnejšie evanjelikov spomína aj početná komunita židov, o čom svedčí aj pomerne rozsiahly židovský cintorín a synagóga z roku 1800. Bola to drevená zrubová stavba, ktorú postavili zrejme po vydaní tolerančného ediktu Jozefa II. a zanikla po II. svetovej vojne. Židia sem prišli v druhej polovici 18. storočia z poľskej Haliče. Ich populačný rast bol pomerne rýchly. Brezovica sa stala sídlom židovského rabinátu. V roku 1904 bolo asi 216 židov žijúcich v Brezovici a menšie komunity sa spomínajú aj v Blažove, Doline, Tichom Potoku, Nižnom Slavkove, Vysokej a Brezovičke.

 

 

 

 

Obliekanie

 

Muži nosili zvyčajne košeľu bez ozdoby, z domáceho plátna, s rukávmi všitými do manžiet. Sukenné nohavice biele (chološne), lemované vo švíkoch červeným a zeleným súknom. Vestu (lajblik), z tmavomodrého súkna, zdobené gombíkmi. Kožušok z bielej baraniny, bez ozdôb. Obúvali si topánky alebo čižmy. Na hlave nosili klobúk a v zime baranicu.

Ženy nosili dlhé košele, ušité z domáceho plátna. Potom sukňa z bieleho plátna. Vrchný odev pozostával zo sukne dlhej pod kolená- rôznej farby. Blúzka sa zapínala až ku krku a vzadu v pase bola stiahnutá, takže sa tam vytvorila zvlnená ozdoba. Vpredu sa uviazala zástera. Na hlave mali uviazané šatky. Obúvali si topánky alebo čižmy.

 

Stravovanie

 

V horských oblastiach, kde patrí aj Brezovica, prevažnú časť stravy tvorili rastlinné a mliečne produkty. Zo zrna ľudia pripravovali múku drvením v mažiaroch, neskoršie drvením medzi dvoma kameňmi. Spodný bol nepohyblivý a vrchný pohyblivý, ktorý do pohybu uvádzal človek svojou silou. Z múky potom robili halušky a pirohy. Pestovali kapustu, ktorú na zimu nakladali do drevených sudov (bočiek). Mlieko užívali buď sladké alebo kyslé. Z kyslého mlieka robili tvaroch. Keď sa nazbieralo viac smotany, zmútili to v „zbuške“, z čoho im vzniklo maslo. Polievky boli najobľúbenejšie: zemiaková, fazuľová, krupová, rascová, mliečna, kapustová, papcun s kyslým mliekom, papcun s kyslou juchou. Papcunom označovali dnešnú domácu drobnú cestovinu, podobnú mušličkám.

Z varených zemiakov piekli lokše (gruľovníky) a z nevarených zemiakov sa piekli zemiakové placky (nalešniky).

Chlieb piekli iba na sviatky , rodinné slávnosti, svadby, krstiny. V iné dni upiekli na peci „pagáč“ namiesto chleba. Na Veľkú noc upiekli „pásku“ – kysnutý koláč, plnený tvarohom a v prostriedku mal dieru. Na Vianoce piekli opekance- bobaľky, ktoré posypali s makom. Piekli tiež biely kysnutý koláč s posýpkou – kuchen, tiež len na výnimočné sviatky a slávnosti. Mäso sa varilo taktiež na sviatky a slávnosti.

 

 

 

Použitá literatúra:

  1. Guza, František: Dejiny židovskej komunity.
  2. Jarčuška, Štefan: Brezovica, 1982.
  3. Sedlák, Peter: Stručné dejiny Brezovice od začiatku 20. storočia, 2000.

 

 

Spracovala : Mgr. Iveta Olšavská, 2011